Ale pekne po poriadku a od začiatku.
Možno sa niekto pýtate a možno nie, ako som sa tu vlastne ocitla. Moja cesta sem bola pomerne jednoduchá, šťastlivo náhodná a zložitá tiež. Všetko sa to začalo keď som zažila svoj prvý rozchod (ale o tom niekedy inokedy a najlepšie aj nikdy). Keď sa začal nový rok, nový semester, hneď na zápise nám nezabudli pripomenúť, že sa koná dodatočná výzva na Erasmus+ do krajín a na miesta kde ešte zostali voľné miesta, ale na letný semester. Kedže som aká som a môj študijný program od nás vyžaduje, resp. nám prikazuje ísť v druhom ročníku magisterského štúdia na študijný pobyt, moje vnútorné ja sa potešilo a vraví si: "Prečo nevyužiť dodatočnú výzvu? Odkrútim si to v lete a potom v zime budem pekne v pohodlí domova!" ako prvotný nápad to znelo perfektne. Háčik, doslova hák som našla až keď som celý študijný pobyt vybavila a zistila, že hovno hovno zlatá rybka, nič nebude. Musím ísť aj v zime. A tak aj zimu strávim v ešte väčšej zime ako som predpokladala, ale o tom nabudúce (o tom skutočne nabudúce).
V každom prípade, dostala som sa až sem, do Katovíc. Cesta sem z Bratislavy trvá vlakom takmer 5 hodín (priamym spojom) a ak máte smolu, vaša peňaženka pri kúpe lístka horko zaplače, no grant od Erasmu tú ranu rýchlo zacelí. Príchod do Katovíc bol... chaotický. Kufor ako svet s ktorým som bola rada, že sa s pomocou spolucestujúcich vyložím na stanici a vďaka eskalátorom aj dostanem z nástupišťa. Po prvotnej skúsenosti na nástupišti a schodoch na stanici v Bratislave som mala skutočne obavy. Ale napokon som sa úspešne dopracovala až na internát, kde som sa úspešne ubytovala. Na moje (ne)prekvapenie som skončila na izbe so spolužiačkou (aké prekvapujúce, že dve osoby z jednej školy na Erasme skončili spolu na izbe, však?).
Internát je lepší ako som si predstavovala. Izba je malá, no keď to tak vezmeme postačujúca. Dokonca máme chladničku, takže ani skladovanie potravín nie je problémom. Kuchynka spoločná pre celé poschodie. Ak máte šťastie, varíte po nejakom prasiatku, ktorému všetko vykypelo, alebo zabrindalo celý dres jedlom. Čo už. Ak máte väčšie šťastie, niekto je prasiatko v piatok večer a tak sa na ten bordel pozeráte až do pondelka, kým to upratovačka neuprace. Sprchy a toalety sú tiež spoločné pre celé poschodie. Sprchy sú fajn a toalety tiež - ak niekto nemá ťažkú noc, samozrejme. Myslím si, že zatiaľ najzábavnejšie čo som zažila, bola dievčina, s ktorou som sa stretla vo dverách na záchody, tak som ju pozdravila. Ona mne popriala dobrú chuť. Dodnes sa na tej spomienke smejem a som si istá, že ešte dlho budem.
Cestovanie je kapitola sama o sebe. Keďže som to pred príchodom trošku nedomyslela a najmä ani nevedela, kde budem mať drvivú väčšinu hodín, ubytovala som sa v Katoviciach a tajne dúfala, že na filologickú fakultu do Sosnovca pôjdem tak možno na jednu, max. dve prednášky. Jeden myslel a... ďalej to poznáme. Cesta do Sosnovca trvá asi 45 minút, ale povedzme si úprimne, že vždy je to viac. A ak chytím zápchu? Ale napriek tomu, je to cestovanie fajn. Človek si aspoň pospí, fakulta je fajn, ľudia tu sú fajn.
Čo sa týka Poľska ako takého, obľúbila som si to tu. Niekedy som sa dokonca pristihla pri tom, ako uvažujem nad tým, že život tu by nemusel byť až taký zlý nápad. Ľudia tu boli a aj sú veľmi milí. Myslím, že som sa len párkrát stretla s nepríjemnými ľuďmi. A vo všeobecnosti, poliaci mi prídu priateľskejší a otvorenejší ako sme my, slováci. Vždy keď sa ma niekto pýta ako tu je, mám chuť začať spievať o tom ako sa mi tu páči, aký úžasní sú tu ľudia, aké super sú tu ceny, ako krásne tu je, ako načas chodia vlaky a autobusy a všetko. Ale nakoniec nepoviem nič, lebo viem, ako by to všetkým pripadalo. Presne podľa toho - na druhej strane je tráva vždy zelenšia. Možno je to tak, ale ja som si Poľsko zamilovala a aj keď skončí môj terajší Erasmus a aj ten nasledujúci, mám také tušenie, že sa sem budem rada a vždy keď to bude možné, vracať.
To by bolo také zhrnutie všeobecne známych faktov a teraz by som prešla k môjmu pohľadu na celý môj pobyt tu.
Vždy a všetci Vám budú vravieť, aký je Erasmus super, ako to treba využiť a podobne. Neklamú. Vravia pravdu. Dnes ľutujem, že som sa na Erasmus, Ceepus alebo niečo podobné neodhodlala už skôr. Moja škoda. Katovice ma uchvátili, hoci priznávam sa, že veľa som tu z toho nevidela. To je moja chyba, moja lenivosť ale aj to, že de facto som tu skončila sama a povedzme si úprimne, komu sa chce spoznávať mesto, ak tu nemá ani jednu spriaznenú dušu? Nemyslím to zle, ľudia, spolužiaci sú tu fajn a dovolím si tvrdiť, že keby som tu bola dlhšie, spriaznenú dušu by som si iste našla. Hádam najbližšie k spriaznenej duši tu v mojich očiach má jeden náš spolužiak a niekoľko dievčat. Ale, nie je to ten typ ľudí ako moje dve pomerne malé kamarátky, s ktorými by som išla na koniec sveta a späť. Možno po dlhšej dobe áno, ale ja potrebujem viac času. Keby prišiel pár mojich kamarátov, som si istá, že by som z Katovíc videla viac, ale žiaľ, nebolo nám to súdené. Ďalším faktom, prečo som tu toho veľa nevidela je ten, že takmer vždy keď sa dalo som pracovala, alebo sa o to aspoň snažila. A keďže moja práca je viazaná na stabilné internetové pripojenie, no, jedine sedenie na internáte a makanie ako fretka. To však neznamená, že nemám v pláne sa sem vrátiť a popozerať všetko to, čo som nevidela, alebo to, čo som mala v pláne si pozrieť. Viem však, že to by som sem asi neprišla sama. S najväčšou pravdepodobnosťou by som prišla s niekým. Vďaka Erasmu som si uvedomila, že tých pár ľudí mi tu chýba. Sakramentsky mi tu chýbajú. Ale zároveň ma to naučilo aj to, že napriek tomu, že všetci sú tak sakramentsky ďaleko, dokážem sa nejako zariadiť, prosto niečo, aby som sa necítila tak strašne sama. Hoci, priznávam, niekedy som absolútne nemala náladu rozprávať sa s niekým a mala som dni, kedy som sa v duchu modlila, aby na mňa nikto neprehovoril a nič po mne nechcel a už vôbec sa nesnažil rozvíjať konverzáciu. Holt každý sme nejaký. Ale väčšiu časť pobytu som si užila. Musím priznať, že ku koncu pobytu som si spolužiakov a spolužiačky skutočne obľúbila, až mi bolo a stále je ľúto, že som sa na týždeň vrátila domov a tým pádom zmeškala nejaký spoločný výlet. Chvíľu som sa dokonca pohrávala s myšlienkou, že by som domov vôbec nešla, až na konci Erasmu, ale túto myšlienku som musela rýchlo zavrhnúť. Ako by som odniesla všetky veci? Vďaka mojej celkom dobrej výplate a krásnym cenám, som sa tu trošku rozšupla, čiže sem som prišla s jedným skoro nadžganým kufrom a odtiaľto... no, už jeden plný kufor som odniesla domov a som zvedavá ako zbalím ten zvyšok vecí. Najprv som si myslela, že mi to tam bude hŕkať, ale čím viac sa blíži nedeľa, tým viac uvažujem, či sa mi to tam všetko bude zmestiť a či sa kuchyňa neroztrieska. Tajne dúfam, že všetky veci prežijú cestu bez ujmy a v zdraví.
Na čo však nesmiem zabudnúť, je tunajší buddy program. Za mňa osobne môžem povedať, že to je jeden veľký neúspech. Možno je to tým, že som čakala niečo iné a niečo iné to v skutočnosti je. Moje očakávanie bolo také, že ten študent, ktorý ma akože dostane na starosti mi tu bude niečo ako kamarátom, tou spriaznenou dušou, tým niekým kto ma vytiahne von. Skutočnosť je taká, že moja buddy... videla som ju asi trikrát. Na jednej strane chápem, nemala čas, keď som potrebovala pomôcť pomohla mi, hoci to bolo iba na začiatku keď som sa potrebovala dostať na intrák a tak. Všade však tento buddy program bol popisovaný inak a mňa napokon čakalo sklamanie. Pravda je však tá, že keď som sa niekoho na tento buddy program pýtala, tiež iba nechápali môjmu nadšeniu a vraveli, že tak ako to je popisované na stránke a ako si to predstavujem to vôbec nefunguje. Aké bolo moje sklamanie, keď tí ľudia vlastne vraveli pravdu, ako som napokon zistila. Takže, ak náhodou sa niekto niekam dostanete cez nejaký výmenný program, neočakávajte od buddy programu veľa. Ak dostanete to, čo ponúkate, budete mať skôr šťastie, čo je škoda podľa mňa. Musím však povedať, že moju buddy plne nahradil spolužiak, ktorý, ak to tak môžem povedať sa o nás staral celý pobyt a fakt sa snažil. Pevne verím, že mu to dokážem vynahradiť (a rovnako aj ostatným) až bude u nás na letnej škole.
Myslím si, že to by mohlo stačiť na taký menší náhľad. Možno raz sa rozpíšem viac a možno nie. Ktovie. V každom prípade, mám v pláne ešte povedať niečo o tých mojich niekoľkých výletoch, čo som si tu spravila, ktoré som však v tomto článku nespomenula. Ale ani srnky netušia kedy to bude. Fotky nemám takmer žiadne, ale tie čo som tu porobila, nájdete na mojom instagrame.
1. Čestne prehlasujem, že obrázok je odkiaľsi z hlbín deviantartu
Internát je lepší ako som si predstavovala. Izba je malá, no keď to tak vezmeme postačujúca. Dokonca máme chladničku, takže ani skladovanie potravín nie je problémom. Kuchynka spoločná pre celé poschodie. Ak máte šťastie, varíte po nejakom prasiatku, ktorému všetko vykypelo, alebo zabrindalo celý dres jedlom. Čo už. Ak máte väčšie šťastie, niekto je prasiatko v piatok večer a tak sa na ten bordel pozeráte až do pondelka, kým to upratovačka neuprace. Sprchy a toalety sú tiež spoločné pre celé poschodie. Sprchy sú fajn a toalety tiež - ak niekto nemá ťažkú noc, samozrejme. Myslím si, že zatiaľ najzábavnejšie čo som zažila, bola dievčina, s ktorou som sa stretla vo dverách na záchody, tak som ju pozdravila. Ona mne popriala dobrú chuť. Dodnes sa na tej spomienke smejem a som si istá, že ešte dlho budem.
Cestovanie je kapitola sama o sebe. Keďže som to pred príchodom trošku nedomyslela a najmä ani nevedela, kde budem mať drvivú väčšinu hodín, ubytovala som sa v Katoviciach a tajne dúfala, že na filologickú fakultu do Sosnovca pôjdem tak možno na jednu, max. dve prednášky. Jeden myslel a... ďalej to poznáme. Cesta do Sosnovca trvá asi 45 minút, ale povedzme si úprimne, že vždy je to viac. A ak chytím zápchu? Ale napriek tomu, je to cestovanie fajn. Človek si aspoň pospí, fakulta je fajn, ľudia tu sú fajn.
Čo sa týka Poľska ako takého, obľúbila som si to tu. Niekedy som sa dokonca pristihla pri tom, ako uvažujem nad tým, že život tu by nemusel byť až taký zlý nápad. Ľudia tu boli a aj sú veľmi milí. Myslím, že som sa len párkrát stretla s nepríjemnými ľuďmi. A vo všeobecnosti, poliaci mi prídu priateľskejší a otvorenejší ako sme my, slováci. Vždy keď sa ma niekto pýta ako tu je, mám chuť začať spievať o tom ako sa mi tu páči, aký úžasní sú tu ľudia, aké super sú tu ceny, ako krásne tu je, ako načas chodia vlaky a autobusy a všetko. Ale nakoniec nepoviem nič, lebo viem, ako by to všetkým pripadalo. Presne podľa toho - na druhej strane je tráva vždy zelenšia. Možno je to tak, ale ja som si Poľsko zamilovala a aj keď skončí môj terajší Erasmus a aj ten nasledujúci, mám také tušenie, že sa sem budem rada a vždy keď to bude možné, vracať.
To by bolo také zhrnutie všeobecne známych faktov a teraz by som prešla k môjmu pohľadu na celý môj pobyt tu.
Vždy a všetci Vám budú vravieť, aký je Erasmus super, ako to treba využiť a podobne. Neklamú. Vravia pravdu. Dnes ľutujem, že som sa na Erasmus, Ceepus alebo niečo podobné neodhodlala už skôr. Moja škoda. Katovice ma uchvátili, hoci priznávam sa, že veľa som tu z toho nevidela. To je moja chyba, moja lenivosť ale aj to, že de facto som tu skončila sama a povedzme si úprimne, komu sa chce spoznávať mesto, ak tu nemá ani jednu spriaznenú dušu? Nemyslím to zle, ľudia, spolužiaci sú tu fajn a dovolím si tvrdiť, že keby som tu bola dlhšie, spriaznenú dušu by som si iste našla. Hádam najbližšie k spriaznenej duši tu v mojich očiach má jeden náš spolužiak a niekoľko dievčat. Ale, nie je to ten typ ľudí ako moje dve pomerne malé kamarátky, s ktorými by som išla na koniec sveta a späť. Možno po dlhšej dobe áno, ale ja potrebujem viac času. Keby prišiel pár mojich kamarátov, som si istá, že by som z Katovíc videla viac, ale žiaľ, nebolo nám to súdené. Ďalším faktom, prečo som tu toho veľa nevidela je ten, že takmer vždy keď sa dalo som pracovala, alebo sa o to aspoň snažila. A keďže moja práca je viazaná na stabilné internetové pripojenie, no, jedine sedenie na internáte a makanie ako fretka. To však neznamená, že nemám v pláne sa sem vrátiť a popozerať všetko to, čo som nevidela, alebo to, čo som mala v pláne si pozrieť. Viem však, že to by som sem asi neprišla sama. S najväčšou pravdepodobnosťou by som prišla s niekým. Vďaka Erasmu som si uvedomila, že tých pár ľudí mi tu chýba. Sakramentsky mi tu chýbajú. Ale zároveň ma to naučilo aj to, že napriek tomu, že všetci sú tak sakramentsky ďaleko, dokážem sa nejako zariadiť, prosto niečo, aby som sa necítila tak strašne sama. Hoci, priznávam, niekedy som absolútne nemala náladu rozprávať sa s niekým a mala som dni, kedy som sa v duchu modlila, aby na mňa nikto neprehovoril a nič po mne nechcel a už vôbec sa nesnažil rozvíjať konverzáciu. Holt každý sme nejaký. Ale väčšiu časť pobytu som si užila. Musím priznať, že ku koncu pobytu som si spolužiakov a spolužiačky skutočne obľúbila, až mi bolo a stále je ľúto, že som sa na týždeň vrátila domov a tým pádom zmeškala nejaký spoločný výlet. Chvíľu som sa dokonca pohrávala s myšlienkou, že by som domov vôbec nešla, až na konci Erasmu, ale túto myšlienku som musela rýchlo zavrhnúť. Ako by som odniesla všetky veci? Vďaka mojej celkom dobrej výplate a krásnym cenám, som sa tu trošku rozšupla, čiže sem som prišla s jedným skoro nadžganým kufrom a odtiaľto... no, už jeden plný kufor som odniesla domov a som zvedavá ako zbalím ten zvyšok vecí. Najprv som si myslela, že mi to tam bude hŕkať, ale čím viac sa blíži nedeľa, tým viac uvažujem, či sa mi to tam všetko bude zmestiť a či sa kuchyňa neroztrieska. Tajne dúfam, že všetky veci prežijú cestu bez ujmy a v zdraví.
Na čo však nesmiem zabudnúť, je tunajší buddy program. Za mňa osobne môžem povedať, že to je jeden veľký neúspech. Možno je to tým, že som čakala niečo iné a niečo iné to v skutočnosti je. Moje očakávanie bolo také, že ten študent, ktorý ma akože dostane na starosti mi tu bude niečo ako kamarátom, tou spriaznenou dušou, tým niekým kto ma vytiahne von. Skutočnosť je taká, že moja buddy... videla som ju asi trikrát. Na jednej strane chápem, nemala čas, keď som potrebovala pomôcť pomohla mi, hoci to bolo iba na začiatku keď som sa potrebovala dostať na intrák a tak. Všade však tento buddy program bol popisovaný inak a mňa napokon čakalo sklamanie. Pravda je však tá, že keď som sa niekoho na tento buddy program pýtala, tiež iba nechápali môjmu nadšeniu a vraveli, že tak ako to je popisované na stránke a ako si to predstavujem to vôbec nefunguje. Aké bolo moje sklamanie, keď tí ľudia vlastne vraveli pravdu, ako som napokon zistila. Takže, ak náhodou sa niekto niekam dostanete cez nejaký výmenný program, neočakávajte od buddy programu veľa. Ak dostanete to, čo ponúkate, budete mať skôr šťastie, čo je škoda podľa mňa. Musím však povedať, že moju buddy plne nahradil spolužiak, ktorý, ak to tak môžem povedať sa o nás staral celý pobyt a fakt sa snažil. Pevne verím, že mu to dokážem vynahradiť (a rovnako aj ostatným) až bude u nás na letnej škole.
Myslím si, že to by mohlo stačiť na taký menší náhľad. Možno raz sa rozpíšem viac a možno nie. Ktovie. V každom prípade, mám v pláne ešte povedať niečo o tých mojich niekoľkých výletoch, čo som si tu spravila, ktoré som však v tomto článku nespomenula. Ale ani srnky netušia kedy to bude. Fotky nemám takmer žiadne, ale tie čo som tu porobila, nájdete na mojom instagrame.
1. Čestne prehlasujem, že obrázok je odkiaľsi z hlbín deviantartu
No comments:
Post a Comment