Prečo som prestala navštevovať Animeshow na Slovensku

Dnes som prezerala svoje fotky z jednotlivých ročníkov Animeshow alebo Comics Salónu v Bratislave. Nemám fotky zo všetkých ročníkov, ktorých som sa zúčastnila, ale pravdou je, že naposledy, kedy som bola na Animeshow, som bola sklamaná. A keď som potom mala ísť na Comics Salón, mala som už lístky, ale dostala som vysoké teploty a napokon, aj keď som to vyležala, zistila som, že sa mi tam aj tak nechce ísť. Potom som kúpila lístky na ďalšiu jesennú Animeshow, ale znova som ochorela alebo si vyvrtla kotník (skutočne neviem čo bolo skôr či chodoba alebo nemožnosť poriadne chodiť). Ostatne, aj tak sa mi tam vlastne nechcelo. V ten rok mi všetky lístky prepadli a ja som vyhodila 4x 12 eur len tak do luftu (keďže som kupovala lístok aj priateľovi, preto 4x).

Môj článok dnes, som však chcela písať o inom, o tom, prečo som vlastne získala akési znechutenie alebo otrávenie vždy, keď si pomyslím, že je Animeshow a možno by som tam mohla ísť. Mám pocit, že pre mńa to už stratilo zmysel. A nie, nemyslím si, že som na to pristará (na takéto niečo nebudem stará nikdy).

Pravdepodobne by som mala začať tým, že nemám rada davy ľudí a neznášam tlačenie sa. Neznášam to ale na týchto akciách som to vždy brala ako nutné zlo a napokon som sa vypracovala aj do štádia, kedy proste prepnem gombík a dav ľudí, tlačenica (a aj objímačky keď sa s niekým stretnem) mi nevadia a netvárim sa akoby som zjedla citrón. Odkedy sa táto akcia presunula z Istropolisu do ružinovského kulturáku, ceny sa zvýšili a kvalita išla rapídne dole, aspoň podľa môjho názoru.
Spomínam si, že som raz náhodou narazila na prednášky Petry Neomalinovej (hoci dovtedy som ani netušila, že niekto taký existuje a dodnes som neprečítala ani jedinú jej knihu), ktorá bola proste perfektná. A fakt, že sme sa všetci tlačili v maličkej miestnosti v Istropolise, kde sa takmer nedalo dýchať, môj zážitok nijako nezhoršuje. Viem, že v dobe, keď boli tieto akcie v Istropolise, bolo množstvo zaujímavých prednášok, na ktoré som sa poväčšine nedostala, buď preto, lebo tam bolo priveľa ľudí a ja mám panický strach z ušlapania, alebo som prišla neskoro a nevmestila sa do miestnosti. Škoda, že tie miestnosti boli také maličké. Dokonca som sa raz, akousi zhodou náhod, dostala aj na akúsi prednášku o ecchi, hentai a tak podobne. Vtipné bolo, keď po mne zazerali že čo tam ja, taký krpec robím a potom chceli vidieť môj občiansky, keďže to bolo 18+. Výrazy, keď som im so smiechom podala občiansky a oni zistili, že 18 bolo pred viac ako minimálne rokom boli na nezaplatenie (neviem či som vtedy mala viac ako 20, ale zdá sa mi, že hej). Dodnes neviem čo som tam vlastne robila, ale táto spomienka ma baví dodnes.
Spomínam si ale aj na to, ako som odkedy sa tieto akcie presunuli do Ružinova márne hľadala v programe prednášku, ktorá by ma zaujala. Ako som márne hľadala čokoľvek, čo by ma zaujalo a prečo by som mala dôvod do tej a onej miestnosti liezť, alebo ju dokonca hľadať. Bieda, biedúca a cena lístku rovnaká ako v Istropolise (ak nie vyššia) a program stál za nič. Do sály sa človek nemal šancu dostať ak nemal to šťastie, že sa tam dovalil ráno, padol tam na zadok a sedel celý deň. Aspoň taký pocit som z toho mala.
A ako to vyzerá so mnou dnes? Znechutenie pretrváva, už asi 2 roky, 2 roky alebo 2,5 čo som bola naposledy na animeshow. Keď počúvam a pozerám fotky z animeshow alebo comics salonu vždy sucho konštatujem, že návštevnosť síce narastá každým rokom, ale priestory sa nenafúknu, takže ak to bola konzerva so sardinkami predtým, neviem si predstaviť a ani pomenovať, čo to je dnes. A na to, aby som 90% času strávila vonku, lebo vnútri sa nedá hýbať ani pohybovať, na to ozaj nepotrebujem kupovať lístok. A keďže ja som lenivá, na niečo také sa mi neoplatí ani merať tam cestu.

Na druhej strane, nech len nefrflem na to, aké bolo všetko zlé a ako pochybujem, že sa to zmenilo, sú veci, ktoré som tam mala rada. Stánočky so všelijakými vecičkami, najradšej som mala plyšáčikov a napokon som vždy pozerala po tých, čo sa dali využiť ako vankúš. Organizátori, boli vždy veľmi fajn a to čo robili, aspoň navonok sa tak zdalo, robili celým srdcom. A to si vážim, ako aj to, že takáto akcia sa na Slovensku organizuje.

Na záver by som chcela povedať, že sa teším na ten deň, až tieto akcie na Slovensku budú pre mňa znova atraktívne. A dovtedy? No, budem dúfať, že si nájdem dostatok času, financií (a aj správny čas na Erasmus) aby som navštívila cony v zahraničí :)
Týmto člákom som tiež nemala v úmysle znevažovať prácu organizátorov, ani nič podobné, len som vyjadrila svoj názor, nič viac, nič menej. Tak ma prosím, neukameňujte, ak môj názor nezdieľate.

1. Čestne prehlasujem, že obrázok je odkiaľsi z hlbín deviantartu