Zbieram momenty, nie veci

Veci pre mňa postupom času strácajú zmysel. Mám množstvo maličkostí, s ktorými sa spája ešte viac spomienok. Mám však veľa spomienok, ku ktorým nemám nič. Buď preto, lebo k nim nikdy nič nebolo, alebo jednoducho preto, lebo som o tie veci nejakým spôsobom prišla. Nezáleží na tom, akým spôsobom. Buď som ich už vyhodila, stratila, alebo zabudla tam kde som žila kedysi. Záleží na tom? Vôbec nie.

Čím starším sa človek stáva, tým menej mu záleží na veciach. Pretože pochopí, že vždy sa dajú nahradiť niečím novým, aj keď sami vieme, že už nikdy to nebude rovnaké. 

Pred niekoľkými rokmi, keď som bola na lyžiarskom, veľmi často hrali pesničku od Katy Perry - Hot'N'Cold. Dnes, vždy keď tú pesničku počujem, si spomeniem na to, ako som sedela na pompe a viezla sa hore na kopec, ako vtedy. A takých pesničiek mám viac.

Samozrejme, sú spomienky, ku ktorým nemám ani len tú hudbu. Veci, na ktoré si spomeniem len tak z ničoho nič, keď sedím v električke/autobuse/vlaku. Vždy sa k niektorým z nich rada vraciam.

Rovnako ako k spomienkam, ktoré sa len tak zrazu vynoria, ani neviem odkiaľ. Iste, z nejakého dôvodu sa vynoria, ale ja v tom momente netuším prečo a popravde, ani nechcem vedieť. Pretože je to vždy lepšie tak ako to je. Všetko.

Nebolo tomu tak dávno, čo som nechcela s nikým nič mať, nič riešiť, proste ísť a možno sa pritrafí niečo veselé, niečo čo mi znova dodá šťavu na to, aby som sa znova smiala a unikla z tej ponurej šedi. Možno sa vám to zdá byť depresívne, možno ma poznáte a čudujete sa. Pretože takmer vždy sa usmievam. Za ten rok v práci, ktorú robím som sa to naučila, usmievať sa aj keď to ide ťažko, mať odľahčený tón hlasu aj keď by som najradšej niekde skladala poličku a trieskala do nej kladivom aby som ju akýmsi zázrakom pozliepala dokopy - znie to vtipne? Isteže! Ale viete, čo je najlepší liek ak sa hneváte? Proste skladať nábytok. Mne to kedysi pomohlo! Dodnes vždy keď pozriem na ten postavený príborník, len s úsmevom pokrútim hlavou, lebo si spomeniem aj na dôvod prečo som ho tak rýchlo poskladala a na to, že ak ho niekedy budeme chcieť rozobrať... no, pravdepodobne sa nám to nepodarí.

Viete, za ten čas, za tú dobu čo som mlčala, nič nenapísala som si niečo uvedomila. Blog a blogovanie ako také mi nechýba. Nechýba mi ani písanie poviedok, pretože ich píšem stále, aj keď ich uverejnenie mi trvá dlhšie ako predtým. Nič z toho mi nechýba, pretože nejakým zázrakom sa okolo mňa, postupne, ani som nevedela ako, pozbierali ľudia, ktorý so mnou nie sú celý deň a tak sa s nimi môžem rozprávať, rozprávať o veciach, ktoré sa stali kým sme sa nevideli. Hovoriť rôzne zážitky rovnako ako oni mne. A viete, je to skutočne veselé. Nie je to tak, že by rozprávanie s ľuďmi, ktorých som videla každý deň a celý deň, nebolo zábavné, ale bolo to proste iné. Tak ako toto. Časom som zistila, ako som sa mala správať, čo som mala v minulosti robiť, aby niektoré veci neskončili tak ako skončili. Teraz viem, že ak by sme sa rozprávali, bolo by to lepšie, na druhej strane, neľutujem.

V minulosti som mala veľa vecí, ktoré som chcela zmeniť a takmer každé moje želanie sa týkalo toho, ako by som mohla zmeniť to, ono, či tamto. Ale časom som sa toho vzdala. Začala som si vážiť každý moment a dokonca aj každé rozhodnutie, vážiť si svoju hlavu, aj keď koľkokrát je tvrdá a hlúpa. Lenže, inak to ani nemôže byť. To by som nebola ja! 

Dokonca som dnes rada aj za rozhodnutia, za ktoré ma mnohí odsudzujú, kvôli ktorým ma nemajú radi a čiastočne ma zatracujú. A už vôbec nerozumejú, ak im poviem, že tie rozhodnutia neľutujem. Kedysi sa ma niekto opýtal, či to nebudem ľutovať. Viete čo som odpovedala? Nie, tak znela moja odpoveď. Nie, nebudem to ľutovať a ak niekedy príde deň kedy by som aj mohla, vysporiadam sa s tou situáciou, do ktorej ma to dané rozhodnutie uvrhlo. Pretože to bolo moje rozhodnutie. Rovnako sa ma pýtali, či neľutujem, čo som urobila, že som proste bola taká aká som bola. Neľutujem, pretože to boli úžasné okamihy a ja som si vďaka tomu uvedomila, ako veľmi pre mňa znamená. Lenže ani to netrvalo dlho a odišlo to skôr ako som si to stihla užiť skutočne plnými dúškami. Ale neľutovala som ani len to, že to začalo a ani to, že to skončilo.

Viete a tak to je. Keď sa rozhodnete prestať ľutovať čo ste spravili a nespravili ale mohli spraviť, váš život bude o čosi svetlejší a jednoduchší. Ak prestanete zbierať predmety lpieť na nich, budete mať viac spomienok, ktoré sa vynoria len tak, z ničoho.

1. Čestne prehlasujem, že všetky obrázky sú odkiaľsi z hlbín deviantartu